Slovensko čaká neľahké obdobie

Parlamentné voľby sa na Slovensku konali o dva týždne neskôr než v Českej republike, nová vláda ale vznikla skôr. Volebné výsledky predurčili, že prvú šancu na jej zostavenie dostane predseda strany Smer - sociálna demokracia (SMER) Róbert Fico. Fico sa tejto úlohy zhostil veľmi odhodlane a 4. júla (už 16 dní po voľbách) mohol prezident novú vládu vymenovať.

Výsledky volieb sa dajú interpretovať rôzne. Ich najdôležitejšou témou boli reformy pravicovej vlády pod vedením predsedu Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ) Mikuláša Dzurindu. To zapríčinilo, že najlepší výsledok dosiahli práve politici, ktorých si voliči s touto témou spájali najčastejšie - konkrétne najväčší a sústavný kritik reforiem Róbert Fico a na strane druhej ich najvýraznejší obhajca Mikuláš Dzurinda. Oboch možno považovať za víťazov, aj keď je rozdiel v zisku hlasov medzi nimi výrazný. Víťazstvo SMERu sa pritom všeobecne očakávalo, no zisk takmer 19 % pre SDKÚ je prekvapením (v predvolebných prieskumoch strana dosahovala max. 10-12 %).

Zisk SMERu a SDKÚ znamenal, že nebude možné zostaviť vládu, ktorá by nemala podporu minimálne jedného z nich. Súčet mandátov všetkých ostatných strán nedosahoval potrebnú nadpolovičnú väčšinu. Do úvahy pritom prichádzalo viacero alternatív zloženia novej vládnej koalície. Minimálne štyri z nich bolo možné považovať za reálne, pričom dopredu sa žiadna z nich nedala označiť za pravdepodobnú. Všetci s napätím očakávali, ako sa budú vyvíjať povolebné vyjednávania.

Čo sa týka otázky reforiem, dal by sa výsledok volieb interpretovať ako signál voličov, že ich úplne neodmietajú, ale chcú, aby boli mierne doladené. Súčet hlasov strán reprezentujúcich a obhajujúcich reformy - SDKÚ, Strany maďarskej koalície (SMK) a Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) - totiž prekvapivo prevyšuje zisk jediného voči reformám jednoznačne kritického subjektu, ktorým je SMER. Slovenská národná strana (SNS) a Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) sa síce stavali k reformám mierne negatívne, no primárne sa profilovali na iných témach. Paradoxom zostáva, že pravicová vláda, resp. vláda, ktorá by v reformách pokračovala, alebo ich aspoň radikálne nemenila, mohla vzniknúť iba veľmi ťažko.

Jej základom by sa museli stať subjekty SDKÚ, SMK a KDH. Aj keby sme ponechali stranou spory medzi KDH a SDKÚ, ktoré by ich partnerstvo sťažovali, tak by bolo nevyhnutné, aby súčasťou takejto koalície bol ešte ďalší subjekt, pričom logicky by mohlo ísť iba o HZDS (poslanci HZDS v minulom volebnom období v parlamente v niektorých prípadoch hlasovali v súlade s pravicou a už dávnejšie sa objavili hlasy o ich neformálnej spolupráci). Takúto alternatívu vehementne pragmaticky podporoval Mikuláš Dzurinda, keďže nemal inú šancu. Kameňom úrazu sa ale stal postoj KDH. Jeho predstavitelia jednoznačne odmietli krok, ktorým by v podstate došlo k rehabilitácii bývalého premiéra a predsedu HZDS Vladimíra Mečiara (neboli pritom schopní a ochotní súhlasiť ani s alternatívou, v ktorej by súčasťou vlády boli iba SDKÚ, SMK, HZDS s tichou podporou KDH).

Bolo tak viacmenej jasné, že zásadnú úlohu pri formovaní novej vlády zohrá Róbert Fico a jeho strana SMER. Po tom, ako ho prezident Ivan Gašparovič zostavením vlády poveril, sa Fico stretol s predsedami všetkých parlamentných strán. V priebehu týchto predbežných rozhovorov sa situácia začala vyjasňovať. Niektoré varianty sa začali javiť reálnejšie, iné naopak strácali na relevantnosti. Fico bol postavený pred rozhodnutie, či uprednostní koalíciu, ktorá mu umožní čo najdôslednejšie presadzovať program, s ktorým predstúpil pred voličov, alebo si zvolí partnerov, ktorí budú prijateľnejší pre zahraničie a budú garantmi dosiahnutej úrovne politickej kultúry.

Prvú možnosť reprezentovalo spojenectvo s HZDS a SNS, s ktorými má SMER najviac ideových prienikov a zároveň má možnosť byť jednoznačne dominantným subjektom v koalícii, keďže SNS a HZDS kvôli neprijateľnosti pre iné subjekty nemajú relevantnú alternatívu podieľania sa na vláde. Na druhej strane SNS je považovaná za extrémnu nacionalistickú až šovinistickú stranu a spolupráca s ňou Ficovi znepríjemní vzťahy so zahraničnými partnermi. Navyše takáto koalícia bola odborníkmi od začiatku považovaná za najhoršiu alternatívu pre Slovensko.

Druhú možnosť predstavovala koalícia SMERu s KDH a SMK. V takejto zostave by síce Fico nedostal toľko priestoru presadiť vlastné politické predstavy, keďže KDH a predovšetkým SMK by bránili dosiahnuté reformy, na ktorých sa podieľali, no zároveň by Slovensku a vláde nehrozila taká medzinárodná kritika (a kritika domácich aktérov, tvoriacich základ demokratickej spoločnosti, napr. tretieho sektora a cirkvi).

Fico sa napokon rozhodol pre vytvorenie vlády s HZDS a SNS. Po zvážení všetkých alternatív usúdil, že bude najlepšie, ak bude mať možnosť držať sa čo najviac vlastného programu a sľubov voličom. Až do tejto doby budoval svoju pozíciu negatívne, populistickou kritikou vlády. Odteraz viac zaváži pozitívna zložka, tzn. aký konkrétny obsah bude jeho politika mať. Voliči začnú vnímať, do akej miery dokázal splniť to, čo nasľuboval, a nemuseli by chápať, že v prípade spolupráce s KDH a SMK nemal dostatočnú možnosť program presadiť. Zároveň sa ale z toho istého dôvodu vystavuje riziku, že ak ani v tejto situácii nebudú voliči spokojní, nemôže svoj neúspech zvaľovať na koaličných partnerov.

V jeho rozhodovaní tiež zavážil vágny postoj KDH, ktoré sa až do poslednej chvíle nevedelo vyjadriť, či je vôbec ochotné ísť s ním do koalície. KDH síce pár hodín pred tým, než Fico definitívne oznámil, ktoré subjekty si vybral, napokon spoluprácu so SMERom odobrilo, no takýto krok možno považovať za alibistický, pretože prišiel príliš neskoro na to, aby mohol Fica nejako ovplyvniť. KDH tak nesie významný podiel viny na tom, aká vládna koalícia napokon vznikla.

Váhavosť a nerozhodnosť KDH je dôsledkom vnútorného konfliktu . Niektorí čelní predstavitelia hnutia mali obavu, že koalícia s KDH a SMK poskytne SMERu iba zásterku a v konečnom dôsledku bude Fico problematické zákony v NR SR aj tak presadzovať v spolupráci s HZDS a SNS (za výrazného odporcu spolupráce so SMERom sa považuje napríklad bývalý minister spravodlivosti Daniel Lipšic).

V najbližšom období (minimálne do predloženia programového prehlásenia) tak bude Slovensku vládnuť koalícia troch subjektov: SMER, HZDS, SNS. Posledné dolaďovanie koaličnej zmluvy prebehlo veľmi rýchlo a bezproblémovo. Zdá sa, že pre SNS a HZDS je účasť na vláde otázkou bytia a nebytia. SNS by vadilo predovšetkým to, ak by súčasťou vlády bola SMK, a HZDS potrebuje kompenzovať prekvapivo nízky volebný zisk (charizma Vladimíra Mečiara pomaly slabne a nedokáže už prilákať toľko voličov ako v minulosti). Navyše Fico mal strach, že ak by zbytočne otáľal, mohol by Dzurinda prelomiť odpor KDH voči HZDS.

Fico mal v rokovaniach s HZDS a SNS výraznú prevahu, čo sa odzrkadlilo aj na rozdelení kresiel vo vláde. HZDS získalo ako najmenší subjekt iba dva posty (rezorty spravodlivosti a pôdohospodárstva), SNS tri (ministerstvá školstva, regionálneho rozvoja a životného prostredia) a zvyšných jedenásť pripadlo SMERu. Najkontroverznejší politici - Vladimír Mečiar a Ján Slota - zároveň súhlasili, že vo vláde sedieť nebudú a nebudú si nárokovať ani iné ústavné funkcie, aby uľahčili Ficovi situáciu s akceptáciou takejto vlády. Ústretovosť v tomto bode im Fico môže vynahradiť inak. K dispozícií bude mať napríklad veľké množstvo postov v štátnej správe (HZDS sa už nechalo počuť, že bude požadovať väčší počet štátnych tajomníkov, než má ministrov).

Ťah s odsunutím Slotu a Mečiara zatiaľ Ficovi nepomohol - reakcie investorov a zahraničných predstaviteľov sú zdržanlivé, až negatívne. Nestačilo ani neustále uisťovanie o tom, že nová vláda bude proeurópsky orientovaná, dodrží všetky medzinárodné záväzky, vyplývajúce z členstva SR v Európskej únii, Severoatlantickej aliancii, či iných medzinárodných organizáciach a že bude garantovať dosiahnutú úroveň na poli práv národnostných menšín (čo vzbudzuje najväčšie obavy).

Svoje rozhodnutie spolupracovať so SNS už musel Fico obhajovať aj pred partnermi z Európskej socialistickej strany, no neúspešne. Reálne mu hrozí pozastavenie členstva, čo by bolo prvý krát v jej histórií. Šéf európskych socialistov Rasmussen vyhlásil, že spolupráca s xenofóbnou a nacionalistickou stranou je neprijateľná a že Fico riskuje izoláciu v Európe. Neprekvapí, že jediným, kto má pre výber vládnych partnerov pochopenie, je Ficov český náprotivok - Jiří Paroubek.

Stabilita novej vládnej koalície nie je samozrejmosťou. Bude závislá predovšetkým na tom, ako dokážu jednotlivé subjekty riešiť vzájomné spory. Mechanizmom riešenia potenciálnych konfliktov by sa mala stať koaličná rada, zložená iba z predsedov SMERu, HZDS a SNS. Až čas ukáže, do akej miery bude tento nástroj účinný. Fico, Mečiar i Slota sú veľmi svojské postavy slovenskej politickej scény so špecifickým charakterom a v minulosti mali medzi sebou značné rozpory.

Bude tiež záležať na tom, či sa dokážu HZDS a SNS vyhnúť kontroverzným prejavom. Niektorí pozorovatelia sa obávajú, že udržať Mečiara a Slotu na uzde bude pre Fica neprekonateľný problém. Mečiar sa už nechal počuť, že by malo dôjsť k rehabilitovaniu Ivana Lexu, ktorý za jeho pôsobenia v premiérskom kresle riadil Slovenskú informačnú službu (obdobu BIS v ČR) a ktorý zosobňuje prešľapy tej doby.

Nezmenil sa ani Ján Slota, ktorý nezaprie hrubé spôsoby a svojej netaktnosti dáva pri každej príležitosti voľný priebeh. Prednedávnom napríklad politikov SMK označil za „lumpov" a pri hodnotení pôsobenia slovenských vojakov v Iraku nenašiel vhodnejší výraz než „šaškovanie", čím v podstate vážne zneuctil pamiatku tých, ktorí pri plnení náročnej misie v tejto krajine zahynuli. Opäť tak začína byť aktuálna stará anekdota, že skratka SNS by sa volne dala vyložiť ako Slovenská národná sranda. Máme sa na čo tešiť.

Diskuse